Náš príbeh
Osud si predstavujem, ako nejakú veľkú a vzácnu knihu, ktorá sa píše každému človeku v priebehu jeho života. Keď som bola ešte malá, neverila som na to. No ako sa môj vek zvyšoval prišla som na to, že osud je to, čo nás spojilo.
Jedného dňa, sa ma jedna osoba opýtala, ako si predstavujem svojho vyvoleného. Ja som sa však len s otvorenou pusou dívala a nič som nerozprávala. Rozmýšľala som o tom, ako vlastne chcem aby sa môj „pravý“ správal alebo ako by mal vyzerať. Ešte v ten večer som si ľahla do postele no nemohla som zaspať. Vyšla som vonku a len tak som sa prechádzala a rozmýšľala. No v tom som si všimla na oblohe krásny a velikánsky mesiac. Sadla som si na lavičku a s pohľadom na polovičný mesiac som rozmýšľala akého chalana by som teraz chcela mať po svojom boku. Hneď ma napadli nejaké moje vlastné typy. Vždy som chcela, aby bol milý, láskavý, aby vedel pochopiť tie moje „skvelé“ nálady, na ktoré nie som veľmi pyšná. Nikdy som však nemala presný opis chalana, ktorého chcem mať.
Až raz, jedného dňa mi napísal. Správal sa ako normálny, bežný chalan. Za pár dní sme sa skamarátili a ja som ho brala ako kamaráta. Všetko bolo skvele. Bol aj milý aj láskavý, zvykol si tiež aj na tie moje nálady, bol úplne dokonalý. Zamilovala som sa do neho. No, bol v tom jeden háčik. Bývali sme od seba viac ako 300km. Chcela som sa s ním vidieť, chcela som sa s ním stretávať, pomáhať mu, pozerať sa mu priamo do očí. No nemohla som. Ani som vlastne netušila, čo cíti on.
Až raz. Bol úplne krásny deň. A ON sa ma to opýtal. „Nechceš sa stať mojim dievčaťom?“ Hrozne ma to potešilo a jasne, že som hneď súhlasila. Opäť v tú noc som nemohla zaspať, vybehla som von a sadla som si na tú istú lavičku. A pýtala som sa otáčajúc sa na mesiac, či ON je ten pravý. V tom ma tak zvláštne ohrialo pri srdci a ja som bola zrazu šťastná. Bola to láska ´cez internet´ ale s ním to bolo úplne iné. Nemohli sme sa síce vidieť každý deň ani raz za týždeň či mesiac. Vídali sme sa sotva raz, dvakrát za rok. Nemohli sme sa objímať, bozkávať či dotýkať sa jeden druhého, ale nikdy to neodradilo našu vzájomnú lásku. Nikdy sa naše city nezmenili. Ba, ešte viac sme sa zblížili. Mám pocit, že sme si možno ešte oveľa bližší ako nejaký pár, čo sa vidia každý týždeň. Vážime si jeden druhého a sme ako jeden. Jedno telo, jedná duša. Takto sme spolu boli viac ako pol roka. Krásny vzťah, aj keď bez jediného bozku či objatia ale aj tak máme hrozne veľa spomienok.
Raz mi povedal, že nie je pre mňa ten pravý, nechápala som, prečo. Asi mesiac, pre mňa dosť dlhú dobu, sme sa skoro ani nekontaktovali. No myšlienkami som bola stále pri ňom. Skoro každý večer som sedela vonku na lavičke a rozmýšľala. Spomínala som si na nejaké spomienky iba s ním pozerajúc na krásny a rozžiarený mesiac. Mesiac je niečo ako spojka vo vzťahu, niečo čo ľudí spája a zbližuje.
Po nejakom čase sa mi opäť ozval. Písali sme si dlhé hodiny, neskôr sme si volali, až sme zistili, že sme sa za ten čas chovali pomerne rovnako. Zase sme si boli taký blízky. Možno ešte viac ako predtým. Pokračovalo naše šťastie. S ním prišli aj prázdniny a on mi už kedysi skôr sľúbil, že príde. Že konečne bude pri mne a ma objíme a pobozká, aspoň raz. Mala som dosť zvláštny pocit. Taký čudný. Hrozne som sa na neho tešila ale aj som sa obávala, aké to bude. Či neurobím niečo čo sa mu nebude páčiť.
No prišiel ten deň. Vyobliekala som sa, prichystala a prišla som na železničnú sanicu. Prišiel vlak a s ním aj On. Presne taký, akého som si ho predstavovala. Stál tam a usmieval sa. Rozbehla som sa za ním a silno sme sa objali. V ten deň, v ten čas, v tú sekundu mi dal prvý, ten najkrajší a najromantickejší bozk. Celá som sa rozplývala a keď som otvorila oči predstavila som si ten rozžiarený mesiac, ktorý každodenne svietil nado mnou ako náš symbol lásky. Odvtedy viem, že on je pre mňa ten pravý a že ho nikdy nechcem stratiť. Je pre mňa všetko.
Milujem ho.